Mám pomerne veľké skúsenosti so škôlkami. Moje deti navštevovali 5 rôznych škôlok. Z toho 4 v zahraničí (3 súkromné a 1 štátnu – v nej bolo iba jedno dieťa, aj to menej ako týždeň) a 1 škôlku na Slovensku – štátnu. Pred tým, ako som deti do ktorejkoľvek zo škôlok dala, vždy som navštívila niekoľko škôlok v okolí, rozprávala sa s učiteľkami a pani riaditeľkou alebo manažérkou, či priamo majiteľkou škôlky, zistila som si ako je to v tej-ktorej škôlke s učebným programom a dennou rutinou, čo všetko sa deti učia, pozorne som si prezrela deti v škôlke, či vyzerajú byť spokojné, či sú zhovorčivé alebo skôr zakríknuté, ako vyzerajú priestory, toalety, kto, kde a akú stravu pre deti pripravuje… Skrátka bežné veci, ktoré chce každý rodič vedieť pred umiestnením dieťaťa do výchovno-vzdelávacieho zariadenia.
Na Slovensku v posledných rokoch začali vyrastať nové súkromné škôlky a jasličky ako huby po daždi. Nestačím sa ani čudovať, ako krásne marketingovo sú opísané ich výchovné filozofie, samé Montessori a Waldorf, výučba jazykov, zameranie na šport a podobne. O mnohých som si čítala na internete a niektoré som pri svojom rozhodovaní sa o škôlke pre deti bola osobne navštíviť. Nebudem sa však o nich príliš rozpisovať, keďže som v žiadnej z nich dieťa nemala. Viem o súkromných škôlkach na Slovensku iba to, čo píšu mamičky na diskusných fórach. Niektoré sú presvedčené, že sú súkromné škôlky super a nedajú sa so štátnymi porovnať, iné tvrdia, že sú nedostatočne kontrolované, majú málo kvalifikovaný personál a veľa sa v nich deti nenaučia, pretože nepodliehajú učebným osnovám ministerstva školstva.
Ako vyzerá štátna škôlka
Budem písať “anonymne” o jednej konkrétnej škôlke, ktorú momentálne druhý rok navštevujú 2 z mojich 3 detí. Vyzerá takto: Je to menšia škôlka uprostred panelákových bytoviek jedného z väčších slovenských miest. Má 4 triedy, v každej z nich je 22 detí a každá trieda má 2 pani učiteľky. T.j. celkovo má škôlka 8 učiteliek na 88 detí. Zatiaľ to znie viac-menej dobre. Pretože, keby to naozaj tak bolo, že na triedu pripadajú dve učiteľky, a tie sa venujú výlučne iba deťom, maximálne si urobia vo voľnejšej chvíľke nejakú povinnú administratívu alebo prípravu na aktivity s deťmi, bolo by to fajn.
Ako to je v skutočnosti?
Škôlka má 8 učiteliek. Jedna z nich je zároveň pani riaditeľka, ďalšia pani zástupkyňa a ďalšie majú tiež ešte nejaké tie prídavné funkcie, ktoré rozširujú ich každodenné povinnosti a zodpovednosti a pridávajú im na práci, resp. ukracujú naše deti o ich pozornosť.
Ďalším aspektom je to, že škôlka je otvorená od 6:00h do 17:00h, čiže 11 hodín denne. Bežná pracovná doba človeka na plný pracovný úväzok je 40h týždenne, čiže 8 hodín denne. Samozrejme, treba rátať okrem obedňajšej prestávky aj s ďalšími, menšími prestávkami na osobnú hygienu, kedy sa učiteľka deťom jednoznačne venovať nemôže. Keď vezmeme do úvahy aj to, že škôlku treba otvoriť a učiteľka sa na svoju prácu musí prichystať plus kontrola škôlky a jej uzamknutie po 17-tej hodine, môžem zaokrúhlene povedať, že na to, aby skutočne pripadali 2 učiteľky na jednu triedu, mala by mať každá trieda učiteľky 3.
Znie to trošku komplikovane, no približne to vychádza. Každá trieda si vyžaduje dve učiteľky denne, čiže 2 x 11 odpracovaných hodín, t.j. 22 osobohodín. Lenže dve učiteľky odpracujú maximálne 16 hodín, pričom v rámci daných 16 hodín potrebujú čas na prestávky na osobnú hygienu plus čas na prevzatie triedy po príchode, resp. jej odovzdanie pred odchodom, takže by sa začiatok a koniec pracovnej doby jednotlivých učiteliek mal prelínať.
Môžete mi oponovať tým, že väčšina detí chodí do škôlky až na ôsmu a odchádza o tretej, no ja to nepovažujem za relevantný dôvod na to, aby sa v škôlke nenachádzali non-stop 2 učiteľky na každú triedu. Veď ako všade, aj v škôlke sú papierovačky a administratíva. Na všetky výučbové aktivity by si pani učiteľky mali vopred robiť prípravu a prečo by to mali robiť doma, po večeroch, vo svojom voľnom čase? Kto si myslíte, že povystrihoval papierové stromčeky, ktoré ste vyfarbené dostali od detí ako darček pred Vianocami? A kvetinky ku dňu matiek? Kto robí výzdobu a dekoráciu škôlky? Kto plánuje a pripravuje podujatia? Za všetkým je mravenčia práca malej hŕstky ľudí. A aj keby nič z toho práve učiteľky nemali na práci a do škôlky by ráno prišlo na šiestu iba 8 detí z 88. Ako by tým ôsmim deťom uškodilo, keby sa každému z nich venovala jedna pani učiteľka?
Učiť v škôlke? Nikdy…
Nie, ja som nikdy v škôlke neučila a ani si to nedokážem predstaviť. Mám doma IBA 3 deti a každý rodič s viacerými deťmi mi dá určite za pravdu keď poviem, že zorganizovať ich na nejakú zmysluplnú aktivitu je neuveriteľne náročné.
Napríklad také kreslenie. Najstaršia dcéra (6r.) je veľká a samostatná. Sama povyberá farbičky, papiere, nožnice, lepidlo a hneď niečo vytvára. No je to typická žena. Jej život je založený na komunikácii. Stále čosi rozpráva a vyžaduje, aby ju niekto počúval a asistoval jej vo všetkom, čo robí. Napĺňa ju to a robí ju to šťastnou. Stačí, že sedím vedľa nej, odpovedám na jej komentáre a otázky a sem-tam jej pomôžem niečo odstrihnúť, nalepiť alebo len pridržať.
Syn (necelých 5r.) sa iba nedávno naučil správne držať v ruke ceruzku. Keď chcem, aby sedel pri stole a kreslil, musím tam byť s ním a trpezlivo ho učiť a upozorňovať ho, aby chytil do ruky farbičku tak ako má a povzbudzovať ho, aby sa aspoň snažil niečo vyfarbiť alebo nakresliť. Inak za 30 sekúnd začarbe papier chmárami, ktoré vyzerajú akoby ich kreslil jeho dvojročný brat a povie, že už ho to nebaví, alebo že ho z toho bolí ruka.
Popri tom všetkom nám okolo stola behá dvojročné šidlo, ktoré v tom lepšom prípade vyťahuje po jednom farbičky a každou nakreslí jednu čiaru na papier svojej sestry alebo brata (z čoho majú súrodenci “veľkú radosť”). V tom horšom prípade sekundu stojí na stoličke, vzápätí je na stole a dupe po rozložených pastelkách a papieroch a keď ho dám dole, nájde si škatuľu s fixkami a začne zubami vyťahovať farebné hroty fixiek aj s tou ich plastovou úchytkou. Všimnem si to až keď mu z pusy začne vytekať niečo podozrivo zelené, modré, oranžové a podobne.
Zhrnutie domáceho kreslenia s troma deťmi (6, 4 a 2): dcéra niečo vkuse hučí a myslí si, že ju niekto počúva, syn mravčí, že mu to nejde a chce ísť preč a malé torpédo behá, skáče po stole a žuje fixky.
Na toto všetko dohliadam a organizujem to JA, so svojou jednou hlavou, dvoma očami a dvoma rukami. Čo na to poviete? Môj manžel by to zhrnul pod vetu: “Máš, čo si chcela!” Niekto cudzí by iba decentne poznamenal: “Je u vás veselo.”
Naša zlatá štátna škôlka
Keď si predstavíte, že takto vyzerá kreslenie doma s IBA troma deťmi, vysvetlite mi, ako je možné, že v škôlke, kde má učiteľka 22 detí vo veku 3-4 roky v jednej triede, majú na nástenke vystavené krásne žltučko vyfarbené kuriatka s červenými zobáčikmi, vedľa sú vymodelované výtvory z plastelíny, deti sú čisté, napapané, vyspinkané, boli na prechádzke na čerstvom vzduchu. Ako to robia??? Kedy to stíhajú? A naozaj, stíhajú to. Aj napriek tomu, že značnú časť dňa, kedy sú v triede všetky deti, je s nimi iba jedna pani učiteľka. A viem, že menším deťom sa venujú individuálne. T.j. učiteľka si posadí jedno dieťa a kreslí si s ním, ukazuje mu, ako má držať farbičku a ako má obrázok dokresliť či vyfarbiť (tak vznikajú žlté kuriatka vhodné na umiestnenie na nástenku).
Robia čo môžu, no je to na nich veľa
Viete si predstaviť, ako by vyzerala škôlka, keby bola naozaj personálne zabezpečená tak, ako by sa patrilo? Keby naozaj v triede na 22 detí boli neustále prítomné dve pani učiteľky? O koľko pokojnejšie by tie pani učiteľky boli, keby mali dostatok času na všetko, čomu sa venovať majú a chcú? V škôlkach by bolo oveľa viac úsmevov a detičky by boli šťastnejšie. No realita je niekde inde. Vôbec sa nečudujem, že v niektorých škôlkach sa učiteľky tvária, akoby tam boli za trest, po deťoch štekajú a sú protivné k rodičom, ktorí sa namiesto uznania, poďakovania a pochvaly iba stále na niečo sťažujú.
V našej škôlke sa na starostlivosti o deti podieľajú všetci zamestnanci škôlky. Nielen učiteľky, ale aj pani upratovačky a kuchárky. Pomáhajú, kde sa dá, starajú sa ako najlepšie vedia a vidno, že to robia naozaj zo srdca a s láskou. Každý má občas blbý deň, no celkovo ich snahu a prístup hodnotím pozitívne, veľmi ich obdivujem a vážim si ich. Všetky.
Správna pedagogická kvalifikácia je základ (alebo nie?)
Jasné, že nie. K deťom človek musí mať vzťah. Musí byť vybavený obrovskou dávkou trpezlivosti, kreativity a lásky. Starať sa o deti so srdcom sa nedá naučiť v žiadnej škole. Áno, viem, že existujú overené metodické postupy, mala by byť zachovaná štruktúra a človek by mal niečo vedieť o vývoji dieťaťa a o tom, čo by v akom veku malo dieťa zvládnuť. No pri troške snahy sa dá zistiť, odkukať a naštudovať si v priebehu niekoľkých týždňov, ako na to, aj bez diplomu. Keď mám hodnotiť, čo sa moje deti naučili v štátnej slovenskej škôlke oproti tomu, čo sa naučili v súkromnej neslovenskej, tak to zhrniem takto: Naučili sa toho na moje očakávania veľmi málo, a čo už vedeli pred nástupom do slovenskej škôlky, postupne pozabúdali a budú sa to musieť učiť nanovo. Ale nevadí. To, že moje deti vyzerajú byť spokojné a šťastné, učiteľky ich majú rady, dobre ich poznajú a podporujú ich v rozvoji ich osobnosti, učia sa začleniť do kolektívu rovesníkov, majú nielen organizované aktivity, ale aj voľnosť pri hre podľa vlastného výberu. To všetko sú veci, ktorú majú v predškolskom veku oveľa väčší význam ako správne vymenovanie mesiacov v roku, dní v týždni, či počítanie a písanie.
Tento článok by som chcela venovať všetkým pani učiteľkám v štátnych slovenských škôlkach, ktoré s láskou vykonávajú svoju prácu aj napriek tomu, že na ňu nemajú vytvorené najvhodnejšie podmienky. A všetkým mamičkám malých detičiek želám, aby boli ich deti šťastné a mohli sa slobodne rozvíjať, či už je to doma, v štátnej alebo súkromnej škôlke, u babky, či u opatrovateľky 🙂
Prečítajte si aj o tom, ako sa deti dokážu naučiť písmenká, čísla, farby, dni, mesiace a mnoho ďalšieho aj bez toho, aby ich niekto pripravil o detstvo: Írska škôlka alebo ako sa moje 2,5 ročné dieťa dostalo k predškolákom.
Ak sa páči, tak daj páčik 🙂